...volám sa Zuzka
Som Slovenka žijúca už niekoľko rokov v Prahe. Prahu som si zamilovala ešte z čias keď som sem služobne cestovala s manželom a túžila som sa sem presťahovať. Čas bežal a o pár rokov som sa skutočne aj s rodinou do Prahy presťahovala. Áno z toho najďalekejšieho východu Slovenska som prišla do Prahy. Do toho času som si myslela, že som dosť ostrieľaná šoférka a mama keďže som roky brázdila autom nielen Slovensko ale jazdila aj na výlety s deťmi do Rakúska a do zahraničia aj na úplne opačný koniec. Na Ukrajinu. Na Ukrajinu som chodievala, lebo tam naše deti majú starých rodičov. Nespočetné hodiny strávené na hranici s dvoma deťmi boli tiež dobrá škola a už nehovoriac o infraštruktúre na Ukrajine....
...a prakticky je to len pár kilometrov od Slovenska. Viac ma to ale ťahalo na západ, bližšie do srdca Európy.
No po pár dňoch ma moje ilúzie o dokonalom živote tak trocha prešli. Myslím tým keď sa trebalo zoči - voči postaviť reálnym veciam a ja som sa zrazu cítila v tej Prahe ako cudzinec, ba dokonca votrelec, čo okupuje ich teritórium. Až vtedy som zbadala pravú tvár tohoto mesta. Samozrejme sa to časom spravilo. Občas ma ale prenásledovala totálna bezradnosť, (a to som bola šťastná, že viem aspoň jazyk) ale nevzdávala som sa.
Deti a rodina ma zamestnávali natoľko, že som nemala čas premýšlať nad malichernosťami.
Nooooo.... a takto sa aj dostávame pomaly k tej mojej závislosti, ktorou je varenie. Musím vám ale ešte napísať o tom, ako som ja vlastne od detstva varenie nenávidela. Dokonca som nenávidela aj jedenie a jedlo. Bože, bol to trest keď ma moja mama (Marienka) zavolala k jedlu. Neviete si vôbec predstaviť, koľko času som premrhala nad tanierom a ako na "tajňáša" keď naši nevideli, jedlo dávala ségre (Tinke) alebo bráchovi (Dodovi). Celá rodina už zabudla, že jedla a Zuzka ešte stále skláňala hlavu nad tanierom. A úplne najhoršie bolo mäso, (pozdravujem JOŽA - môj ocko milovník, mäsa) to som neznášala - akékoľvek a vedzte, že toho bolo u nás stále dosť. Ja som naopak milovala tie sladké jedlá z múky, akými sú pirohy, šisky, buchty na pare, bryndzové halušky, (bez slaniny pochopiteľne) ale mojím favoritom boli.... rezance s makom.Tie som zbožňovala. Mak, ten môžem v akejkoľvek forme. Skrátka varenie od malička nebol môj prípad, nemôžem sa popíšiť žiadnou retro fotkou ako nadšene stojím v kuchyni s rozkošnou zásterkou a varechou a varím svoje prvé jedlo alebo pečiem svoju prvú tortu. Zasa,až tak to neľutujem.
Všetko má svoj čas a aj ten môj dozrel, až keď som začala variť pre svoju vlastnú rodinu, manžela a deti a vymýšľala a chystala som pre nich tie najlepšie jedlá a koláče. Poviem vám ale, že som na to svoje realizovanie mala mizerne malú kuchyňu spojenú s obývačkou a iste mi maminky dáte za pravdu, že obývačka je epicentrum celého domu, alebo bytu, pozerá sa tam telka, deti si stavajú bunker z vankúšov, ktoré patria na gauč, hraje sa tam futbal, učíme sa tam s deťmi atď, atď...takže som bola obmedzená. Na vytúženú kuchyňu som síce čakala dlho, ale vyplatilo sa a dnes varím "na streche" nášho domu, síce kuchyňa nie je rozmermi obrovská ale je veľmi účelová a mne je v nej veľmi dobre. Občas až tak dobre, že sa v nej pozabudnem a som tam celý deň.
Práve po takýchto aktívnych dňoch strávených v kuchyni prišla myšlienka založiť si blog. Pre upresnenie to vôbec nebola moja myšlienka ale myšlienka mojej dcéry, (pozdravujem Ninka) v tom čase už poriadne závislá na bloggeroch a jutjuberoch. Keď mi zakladala účet na instagrame a vymýšľala názov blogu, vôbec som jej nerozumela. Mala som pocit, že rozpráva nejakou inou rečou, nie tou našou (ja som technický antitalent) resp. stala som sa, lebo ak po svojom boku máte chlapa, ktorý také technické veci riešiť sám, tak sa tým technickým antitalentom skrátka stanete. A vôbec vám to nechýba.
Takže vrátim sa k instagramu a fejsbuku. Nesmelo som začala svoje stránkya účty FB zahŕňať fotkami jedál ktoré sa bežne u nás varili. Však až vaša spätná väzba ma uistila v tom, že to čo píšem a postujem má zmysel a že si vás to našlo. Vďaka vám som sa o niečo málo zase posunula. Posunula v tom, že je tu pre vás tento ofiko blog, stránka, kde si tieto jednoduché recepty pre každodenné varenie nájdete TU.
Vaša Zuzka...
P.S. : na tomto blogu nájdete veľa nespisovných slov, veľa čechizmov. Žijem tu desať rokov, rodný jazyk som nezabudla, ale občas sa pripletú české slovíčka. Prečo? Lebo v hovorovej reči vyhľadávate slová, ktoré je jednoduchšie použiť. A okrem toho sa u nás často používa ukrajinština a ruština. Nechcem to meniť ,takto som to ja, takže ak by ste nerozumeli napíšte, rada vám odpoviem.
<img src="//www.elitebloggers.cz/track.gif?data=nswxnt1v" />
Som Slovenka žijúca už niekoľko rokov v Prahe. Prahu som si zamilovala ešte z čias keď som sem služobne cestovala s manželom a túžila som sa sem presťahovať. Čas bežal a o pár rokov som sa skutočne aj s rodinou do Prahy presťahovala. Áno z toho najďalekejšieho východu Slovenska som prišla do Prahy. Do toho času som si myslela, že som dosť ostrieľaná šoférka a mama keďže som roky brázdila autom nielen Slovensko ale jazdila aj na výlety s deťmi do Rakúska a do zahraničia aj na úplne opačný koniec. Na Ukrajinu. Na Ukrajinu som chodievala, lebo tam naše deti majú starých rodičov. Nespočetné hodiny strávené na hranici s dvoma deťmi boli tiež dobrá škola a už nehovoriac o infraštruktúre na Ukrajine....
...a prakticky je to len pár kilometrov od Slovenska. Viac ma to ale ťahalo na západ, bližšie do srdca Európy.
No po pár dňoch ma moje ilúzie o dokonalom živote tak trocha prešli. Myslím tým keď sa trebalo zoči - voči postaviť reálnym veciam a ja som sa zrazu cítila v tej Prahe ako cudzinec, ba dokonca votrelec, čo okupuje ich teritórium. Až vtedy som zbadala pravú tvár tohoto mesta. Samozrejme sa to časom spravilo. Občas ma ale prenásledovala totálna bezradnosť, (a to som bola šťastná, že viem aspoň jazyk) ale nevzdávala som sa.
Deti a rodina ma zamestnávali natoľko, že som nemala čas premýšlať nad malichernosťami.
Nooooo.... a takto sa aj dostávame pomaly k tej mojej závislosti, ktorou je varenie. Musím vám ale ešte napísať o tom, ako som ja vlastne od detstva varenie nenávidela. Dokonca som nenávidela aj jedenie a jedlo. Bože, bol to trest keď ma moja mama (Marienka) zavolala k jedlu. Neviete si vôbec predstaviť, koľko času som premrhala nad tanierom a ako na "tajňáša" keď naši nevideli, jedlo dávala ségre (Tinke) alebo bráchovi (Dodovi). Celá rodina už zabudla, že jedla a Zuzka ešte stále skláňala hlavu nad tanierom. A úplne najhoršie bolo mäso, (pozdravujem JOŽA - môj ocko milovník, mäsa) to som neznášala - akékoľvek a vedzte, že toho bolo u nás stále dosť. Ja som naopak milovala tie sladké jedlá z múky, akými sú pirohy, šisky, buchty na pare, bryndzové halušky, (bez slaniny pochopiteľne) ale mojím favoritom boli.... rezance s makom.Tie som zbožňovala. Mak, ten môžem v akejkoľvek forme. Skrátka varenie od malička nebol môj prípad, nemôžem sa popíšiť žiadnou retro fotkou ako nadšene stojím v kuchyni s rozkošnou zásterkou a varechou a varím svoje prvé jedlo alebo pečiem svoju prvú tortu. Zasa,až tak to neľutujem.
Všetko má svoj čas a aj ten môj dozrel, až keď som začala variť pre svoju vlastnú rodinu, manžela a deti a vymýšľala a chystala som pre nich tie najlepšie jedlá a koláče. Poviem vám ale, že som na to svoje realizovanie mala mizerne malú kuchyňu spojenú s obývačkou a iste mi maminky dáte za pravdu, že obývačka je epicentrum celého domu, alebo bytu, pozerá sa tam telka, deti si stavajú bunker z vankúšov, ktoré patria na gauč, hraje sa tam futbal, učíme sa tam s deťmi atď, atď...takže som bola obmedzená. Na vytúženú kuchyňu som síce čakala dlho, ale vyplatilo sa a dnes varím "na streche" nášho domu, síce kuchyňa nie je rozmermi obrovská ale je veľmi účelová a mne je v nej veľmi dobre. Občas až tak dobre, že sa v nej pozabudnem a som tam celý deň.
Práve po takýchto aktívnych dňoch strávených v kuchyni prišla myšlienka založiť si blog. Pre upresnenie to vôbec nebola moja myšlienka ale myšlienka mojej dcéry, (pozdravujem Ninka) v tom čase už poriadne závislá na bloggeroch a jutjuberoch. Keď mi zakladala účet na instagrame a vymýšľala názov blogu, vôbec som jej nerozumela. Mala som pocit, že rozpráva nejakou inou rečou, nie tou našou (ja som technický antitalent) resp. stala som sa, lebo ak po svojom boku máte chlapa, ktorý také technické veci riešiť sám, tak sa tým technickým antitalentom skrátka stanete. A vôbec vám to nechýba.
Takže vrátim sa k instagramu a fejsbuku. Nesmelo som začala svoje stránkya účty FB zahŕňať fotkami jedál ktoré sa bežne u nás varili. Však až vaša spätná väzba ma uistila v tom, že to čo píšem a postujem má zmysel a že si vás to našlo. Vďaka vám som sa o niečo málo zase posunula. Posunula v tom, že je tu pre vás tento ofiko blog, stránka, kde si tieto jednoduché recepty pre každodenné varenie nájdete TU.
Vaša Zuzka...
P.S. : na tomto blogu nájdete veľa nespisovných slov, veľa čechizmov. Žijem tu desať rokov, rodný jazyk som nezabudla, ale občas sa pripletú české slovíčka. Prečo? Lebo v hovorovej reči vyhľadávate slová, ktoré je jednoduchšie použiť. A okrem toho sa u nás často používa ukrajinština a ruština. Nechcem to meniť ,takto som to ja, takže ak by ste nerozumeli napíšte, rada vám odpoviem.
<img src="//www.elitebloggers.cz/track.gif?data=nswxnt1v" />